Výpoveď = psychická záťaž

Prísť o prácu (v ktorej človek často pracuje aj niekoľko rokov) je jednoducho stresová a záťažová situácia. Výpoveď je strata. Navyše, je to strata niečoho, k čomu si človek časom prirodzene vybudoval určitý vzťah.

Aj keď práca býva často terčom nadávok a večerných domácich „sťažovačiek“, pre človeka je dôležitejšia, ako by si niekedy dovolil sám pred sebou priznať. Práca môže dávať pocit istoty, zabezpečenia. Práca umožňuje kontakt s inými ľuďmi. Práca a zamestnanie sú aj dôležitými faktormi osobnej identity (pocitu „sem patrím, toto robím“) a sebavedomia a hrdosti na seba („toto viem“). A to, čo robí výpoveď takou bolestivou je, že toto všetko berie.

Sigmund Freud (zakladateľ psychoanalýzy a psychologický revolucionár) tvrdil, že práve práca a láska sú piliere duševného zdravia. To je to, čo nás pomáha udržať v realite a bráni tomu, aby sme od reality uleteli príliš ďaleko. Výpoveď jeden z týchto pilierov podkopáva. Freud sa možno vôbec nemýlil. Nie je výpoveď (strata zamestnania) podobná strate lásky?

Divné prirovnanie, aj to čudne znie, ale… Ale nie je to tak, že pri obidvoch stratách cítime veľmi dlho smútok, ľútosť, potom hnev aj nenávisť? Nepýtame sa „Čo som spravil zle?“, „Som dosť dobrý?“, „Prečo sa to stalo práve mne?“. A odpovede stále nikde.

Neprichádzajú. Veľmi nepomáha ani dobre myslená podpora známych – niečo v zmysle „Veď to bude dobré.“, „Ty za to nemôžeš.“, prípadne „Vzchop sa!“. Ale ak sa zmení položená otázka, napríklad: „Čo môžem ja teraz spraviť, aby sa niečo zmenilo?“… Odpovede sa budú rodiť ľahšie. Výpoveď a pocit porážky sa takto zmení na výzvu a možnosť.