Dane

„Národ, ktorý sa snaží dostať pomocou daní k prosperite, je ako človek stojaci vo vedre, ktorý sa snaží sám seba zdvihnúť pomocou rúčky vedra.“ W. Churchill, britský politik

S daňami sa stretávame v dejinách ľudstva od čias, ktoré sú spojené so vznikom prvých štátov a rozvojom peňažného hospodárstva. V Egypte a v antickom Ríme slúžili dane na získanie dostatočného množstva na verejné výdavky a plnili štátnu pokladnicu. V staroveku aj v stredoveku umožňovala plná štátna pokladnica viesť vojny. Formy zdanenia boli rôzne. naturálnu formu desiatkov, t.j. povinnosť odpracovať bez odmeny určitý počet dní v týždni pre pána a ísť na nútenú vojenskú službu, dopĺňali rôzne poplatky, napríklad z otrokov, z domácich zvierat, z kúpy a predaja, z dedičstva a prenájmu, z vinohradov a ovocných sadov. Naturálne dane vystriedala neskôr peňažná forma. V minulosti známu daň z hlavy, pozemkovú daň a daň z predaja nahradili súčasné formy, ako sú dane z príjmov, majetkové dane a dane zo spotreby, ktoré sú súčasťou väčšiny daňových sústav dnešných štátov.

Existencia daní súvisí s využívaním funkcií štátu. Dane sú dôležitým nástrojom trhovej ekonomiky. Stretáva sa s nimi každý zamestnanec, podnik alebo podnikateľ, ale aj študent, ktorý vykonáva prácu na základe dohody o brigádnickej práci študenta. Platí ich osoba, ktorá vlastní majetok, platíme ich všetci v cene výrobkov a služieb. Daň je dnes všeobecne známy pojem. Väčšina z nás si neuvedomuje celospoločenský význam daní. Tým, že ich platíme, prispievame na spoločné úlohy štátu a zároveň sme solidárni s tými, ktorí nemôžu z rôznych dôvodov niektoré dane platiť. Napríklad sú neplnoletí, nezamestnaní, zdravotne postihnutí, nevlastnia majetok a pod.

Dane v histórii

V priebehu historického vývoja vzniklo veľa rozmanitých foriem a druhov daní. Ciele zdanenia boli rôzne.

V staroveku boli dane zdrojom príjmu panovníka. Spolu s vojnovou korisťou a výnosmi z majetku panovníka, plnili štátnu pokladnicu. Z daní sa platili rôzne verejné stavby (napr. výstavba vodovodu), vojsko a vydržiaval sa dvor panovníka. Platenie daní sa považovalo za prejav občianskej uvedomelosti.

V stredoveku ešte nebola oddelená pokladnica štátu od pokladnice panovníka. Dane sa platili najmä z poľnohospodárskych majetkov, z baní, z trhov a poľovačiek. Prevažne naturálna forma daní sa menila na peňažnú. Dane mali okrem mýta a cla nepravidelný charakter a schvaľovali ich feudáli na sneme. Postupne sa stávali hlavným zdrojom štátnych príjmov. Slúžili aj na udržiavanie profesionálnej armády.

V novoveku získali dane charakter trvalého a pravidelného zdroja štátnej pokladnice, ktorá sa oddelila od pokladnice panovníka. Štát si začal formovať vlastnú daňovú politiku. Dôsledné vyberanie daní sa stalo hlavným prostriedkom na zlepšenie stavu štátnych financií, nakoľko výdavky štátu neustále rástli. Postupne vznikali ucelené daňové sústavy a každoročne sa začali zostavovať bilancie štátnych príjmov a výdavkov, ktoré neskôr získali podobu dnešného štátneho rozpočtu. Dane získali postavenie najdôležitejšieho zdroja príjmov štátu.

Deň daňovej slobody vyjadruje mieru prerozdeľovania príjmov v slovenskej ekonomike. Obrazne povedané, je to deň, do ktorého odovzdá priemerný občan celý svoj zárobok štátu na daniach a ďalších povinných platbách. Od nasledujúceho dňa si celý svoj zárobok ponecháva. Ak by teda daňové zaťaženie predstavovalo 50 %, v prenesenom zmysle by to znamenalo, že pol roka občania pracujú pre štát a pol roka pre seba a svoju rodinu. Napríklad v roku 2008 bol deň daňovej slobody 22. mája.

Dane, ako na ne

Daň je jedným z najvýznamnejších nástrojov hospodárskej politiky štátu. Ak má byť daňová sústava ako celok efektívna, mala by skĺbiť potreby štátu, štátneho rozpočtu a záujmy podnikateľskej sféry, čo je však dosť ťažké.

Na jednej strane sa štát prostredníctvom vyšších daní snaží odčerpať čo najviac finančných prostriedkov, na druhej strane je tu snaha podnikateľskej sféry o minimalizáciu daní.

Stanoviť optimálnu daňovú sústavu nie je preto jednoduché. Ideálnou výškou dane je taká výška, ktorá by zohľadňovala potreby štátu a súčasne by príliš nepreťažovala daňové subjekty.

Má zabezpečiť potrebné množstvo finančných prostriedkov do štátneho rozpočtu, ale pritom neznižovať podnikateľskú aktivitu. Ak podnikateľ pre prílišnú daňovú zaťaženosť prestane podnikať, nevytvorí žiadne hodnoty, štát nemá čo zdaňovať, v dôsledku čoho poklesne príjem do štátneho rozpočtu.

Bilancia príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu na rok 2008 (v tis. Sk)

Ukazovateľ

a

b

1

Príjmy spolu 348 251 725
A. Daňové príjmy 270 976 000
A.1 Dane z príjmov a kapitálového majetku  67 217 000
V tom: daň z príjmov fyzickej osoby

v tom: zo závislej činnosti

Z podnikania, z inej samostatnej

zárobkovej činnosti a z prenájmu

daň z príjmov právnickej osoby

daň z príjmov vyberaná zrážkou

   3 131 000

2 701 000

430 000

58 455 000

5 631 000

A.2 Dane za tovary a služby 202 799 000
V tom: daň z pridanej hodnoty

spotrebné dane

dane z používania tovarov a z povolenia

na výkon činnosti

 142 026 000

60 770 000

3 000

A.3 Dane z medzinárodného obchodu a transakcií     960 000
V tom: podiel na vybratých finančných prostriedkoch      960 000
B. Nedaňové príjmy  22 326 451
C. Granty a transfery  54 949 274
V tom: tuzemské granty a transfery

Prostriedky z rozpočtu Európskej únie

  18 964 620

35 984 654

Výdavky spolu 380 233 025
Schodok (-)  31 981 300

Zdroj: www.zbierka.sk, príloha k zákonu č. 608/2007 Z.z.

Dane sú najdôležitejším príjmom štátneho rozpočtu – tvoria takmer 80% príjmov.

Dane plnia okrem fiškálnej úlohy aj vedľajšie, nie menej dôležité ciele a úlohy daní. Ide predovšetkým o národohospodárskysociálny aspekt daní.

Národohospodársky aspekt daní spočíva v tom, že dane majú chrániť domácu produkciu, ako aj obmedziť neželateľnú spotrebu určitých výrobkov. Takúto funkciu spĺňajú napríklad spotrebné dane.

Sociálny aspekt daní spočíva v primeranej daňovej zaťaženosti jednotlivých skupín obyvateľstva. Nadmerné daňové zaťaženie fyzických ale aj právnických osôb zapríčiňuje nadväzné zníženie kúpnej sily obyvateľstva.

Tak napríklad obyvateľ s nízkym príjmom, ale s vysokými daňami bude nakupovať len najpotrebnejšie tovary a využívať len najnutnejšie a najlacnejšie služby. To znamená, že nízkou spotrebou tovarov sa obmedzí produkcia v jednotlivých odvetviach, nastane pokles poskytovaných služieb, a tým nárast nezamestnanosti, čo bude mať nepriaznivé následky pre celé národné hospodárstvo.

Daňová politika štátu by preto mala byť hlavne stimulačná, teda taká, ktorá podporuje rozvoj hospodárstva a podnikateľskú aktivitu. Pri uplatňovaní daňovej politiky je teda potrebné zohľadňovať špecifiká toho – ktorého štátu, a preto nie je možné v plnej miere aplikovať daňovú politiku určitého štátu na naše podmienky. Každá krajina má totiž svoje špecifiká, určitý stupeň rozvoja hospodárstva, geografickú polohu atď. Pri stanovení daňovej politiky treba však vychádzať zo skúseností iných štátov a tieto primerane využívať.

Daň z pridanej hodnoty

Daň z pridanej hodnoty je svojou podstatou všeobecnou nepriamou daňou spotrebného charakteru a ako taká je neoddeliteľnou súčasťou ceny.

Prvýkrát bola zavedená v štáte Michigan v USA ešte v roku 1953. V Európe sa objavila vo Francúzsku v roku 1967. Postupne sa pridali ďalšie štáty – Belgicko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. V súčasnosti sa tento typ nepriamej dane uplatňuje asi v 50 krajinách sveta. Používajú ju všetky krajiny Európskej únie.

Ako je potrebné chápať príslušné charakteristiky dane z pridanej hodnoty?

Ak hovoríme, že je všeobecnou daňou (opakom je potom špecifická daň, napr. spotrebné dane), znamená to, že umožňuje zdaňovať všetok tovar, služby a prevod alebo využitie práv (napr. z priemyselného alebo duševného vlastníctva, z využitia veci, z technických alebo iných hospodársky využiteľných znalostí).

Ak hovoríme, že je nepriama, máme na mysli to, že ju vyberá a platí do štátneho rozpočtu iný subjekt ako ten, na ktorý efektívne daň dopadá, t.j. na konečného spotrebiteľa. To umožňujú len nepriame dane. Pri zdaňovaní príjmov takáto možnosť nie je.

Ak hovoríme, že má spotrebný charakter, znamená to, že postihuje každú konečnú spotrebu bez výnimky alebo tiež, že je to daň zo spotreby. Spotrebu je pritom potrebné chápať v širšom zmysle slova a nie len spotrebu ako priamu konzumáciu. Napokon sú také výroky alebo aj služby, ktoré sa spotrebúvajú postupne a dlhšiu dobu (napr. auto, televízne prijímače, rádiá, spotreba elektrickej energie, plynu a pod.). Každá spotreba predstavuje na druhej strane výdavok. V prípade zdaňovania je potom možné hovoriť o dani z výdavku. V odbornej praxi sa však tento termín nepoužíva.

Daňou z pridanej hodnoty sa zdaňuje každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. To znamená, že táto daň nie je jednorazová (ako bola daň z obratu), ale že ide o daň viacstupňovú. Do štátneho rozpočtu sa odvádza postupne v pravidelných termínoch za zdaňovacie obdobie osobami, ktoré sú zaregistrované ako platitelia tejto dane. Efektívne však zaťažuje len konečného spotrebiteľa.

Zdaňuje sa každá verejná i osobná spotreba. Zdaňovaný je tiež každý dovezený tovar, a to rovnako ako tuzemský tovar. Naopak, vývoz tovaru a služieb sa nezdaňuje.

Vychádzajúc z uvedených charakteristík dane z pridanej hodnoty možno uviesť, že nezaťažuje ani majetok, ani dôchodok (príjem) platiteľov dane. Daň sa, na rozdiel od dane z obratu, vyberá postupne a po častiach len z tej hodnoty, ktorá sa v príslušnej fáze pridala (tzv. pridaná hodnota) k cene nakúpeného tovaru či služby. V tejto súvislosti však upozorňujem, že podstata dane nespočíva v určovaní pridanej hodnoty a v jej zdaňovaní. To, čo sa v príslušnej fáze pridalo a má sa zdaniť, určí sa na základe mechanizmu dane, ktorý pracuje so vstupmi (nákupmi) a výstupmi (predajmi)a s daňou na vstupe (pri nákupe) a daňou na výstupe (pri predaji). Pridaná hodnota má tak potom len javovú podstatu. V tejto súvislosti by bolo možné uvažovať o názve dane, či správne vystihuje celú podstatu, nakoľko nie je predmetom tejto dane priame určovanie a výpočet pridanej hodnoty a následne jej zdaňovanie.

Výhody dane z pridanej hodnoty

Najväčšou výhodou tejto dane je, že zasiahne každého. Nie je žiadna legálna cesta ako sa jej vyhnúť, pretože od zavedenia tejto dane nikto nemôže bez tejto dane obstarať žiadny tovar ani služby. Aj tovar a služby obstarané napr. od neplatiteľa dane, ktorú túto daň na výstupe neuplatňuje, majú v cene zahrnutú túto daň, pretože ju obsahovali vstupy neplatiteľa.

Ďalšia výhoda tejto danej je, že do predmetu zdanenia okrem tovarov možno zahrnúť aj služby. To vytvára teoretický predpoklad na uplatňovanie nižšej sadzby dane na dosiahnutie určitého výnosu, pretože je širší predmet pre zdanenie. Uplatnenie tejto výhody v praxi však závisí od množstva ďalších faktorov, hlavne od celkovej rozpočtovej politiky štátu.

K výhodám ďalej patrí možnosť ľahko zvyšovať (znižovať) sadzby dane. Ide o výhodu z pohľadu štátu, ministerstva financií. Relatívne výhodné je to aj pre platiteľov dane, pretože prípadná zmena sadzby dane neznamená zmenu v mechanizme jej fungovania. Zmena sadzby má priamy dopad len na konečného spotrebiteľa.

Ďalšou dôležitou výhodou, hlavne z hľadiska zabránenia vzniku prípadných daňových podvodov, je, že daň z pridanej hodnoty si je sama vlastným „policajtom“. Keď niekto funguje v mechanizme tejto dane a chce sa vyhnúť problémom, nebude kupovať bez faktúry, ktorá je daňovým dokladom, lebo by si nemohol daň na vstupe odpočítať. Ak sa niekto na predchádzajúcom stupni snažil vyhnúť dani, na ďalšom stupni bude ďalší subjekt žiadať faktúru, aby si mohol daň na vstupe odpočítať.

Z pohľadu štátu je ďalšou výhodou tejto dane to, že všetci jej platitelia v každej etape výroby a distribúcie sú vlastne neplatenými výbercami tejto dane. Platitelia sú povinní správne uplatňovať mechanizmus dane, sledovať vstupy a výstupy a odvádzať daň do štátneho rozpočtu v presne stanovených termínoch. Pritom táto daň nemusí na nich efektívne dopadať, ale je pre nich len evidenčnou položkou.

Významnou výhodou dane je tiež to, že ju tak neovplyvňujú ekonomické zmeny ako iné dane. Ak napríklad klesá príjem (dôchodok), okamžite sa to prejaví na poklese dane z príjmov, čo pocíti aj štátny rozpočet. Prípadný pokles príjmov sa však v dani z pridanej hodnoty prejaví podstatne pomalšie a v dlhšom časovom horizonte. Priamy pokles príjmov neznamená okamžite rovnaký pokles spotreby, a tým aj pokles dane z pridanej hodnoty.

Doteraz uvádzané výhody možno označiť ako fiškálne výhody. Okrem toto daň z pridanej hodnoty využíva tiež psychologické prednosti. Tieto spočívajú v tom, že daň je zahrnutá v cene, a preto nie je tak viditeľná a javí sa pre spotrebiteľov ako daň „bezbolestná“. Podobne je to aj so spotrebnými daňami.

Nevýhody dane z pridanej hodnoty

Základnou nevýhodou tejto dane je predovšetkým to, že je to regresívna daň. To znamená, že nižšie príjmy sa zdaňujú (zaťažujú daňou) viac, ako vyššie príjmy. V prípade vyššieho príjmu bude daňové bremeno menšie, lebo nie je potrebné celý príjem dať na spotrebu, ktorá je touto daňou zaťažená. Časť príjmu možno akumulovať, napr. vo forme úspor. Takto akumulované prostriedky nie sú zaťažené daňou, lebo nie sú smerované do spotreby. Ak sú nízke príjmy, potom je možné naraziť na daňové bremeno, ktoré je rovnako vysoké alebo i vyššie ako príjem. V tejto súvislosti možno tiež povedať, že daň z pridanej hodnoty nie je vôbec sociálna. Akékoľvek riešenia sociálnych otázok touto daňou by narušili mechanizmus dane.

Ďalšou nevýhodou tejto dane je veľká administratívna náročnosť. Platiteľ dane musí tejto oblasti venovať dostatočnú pozornosť, aby zabezpečil správne uplatňovanie mechanizmu dane. Táto nevýhoda však v porovnaní s výhodami (najmä ekonomickými), výraznejším spôsobom nezamedzuje pomerne širokému uplatňovaniu tejto dane v praxi.

S nevýhodou veľkej administratívnej náročnosti sa priamo úmerne spája skutočnosť počtu používaných sadzieb dane. Čím viac sadzieb dane mechanizmus používa, tým je administratívna náročnosť väčšia. Najvýhodnejšia je preto jedna sadzba dane. Každá ďalšia sadzba dane používaná v mechanizme znamená zvýšenie administratívnej náročnosti.

Daň z obratu

Daň z obratu spolu s dovoznou daňou obstarávala v starej daňovej sústave od konca päťdesiatych rokov do konca roku 1992 nepriame zdaňovanie výrobkov a niektorých služieb. Táto sústava sa však zásadne líšila od nepriameho zdaňovania v trhových ekonomikách. Bola plne podriadená potrebám sústavy plánovitého riadenia.

Napriek tomu, že daň z obratu vo svojom názve obsahovala prvok obratu, vyberala sa iba jednorazovo. Platiteľmi tejto dane boli len organizácie presne určené v zákone. Predovšetkým to boli tie organizácie, ktoré predávali výrobky konečnému spotrebiteľovi.

Dani z obratu nepodliehali všetky výrobky, práce a služby. Vyberala sa predovšetkým v cenách spotrebných predmetov. Ak sa niektorý výrobok mohol použiť tak na priamu spotrebu obyvateľstva, ako aj ako materiál na výrobné účely, v prvom prípade sa zdaňoval a v druhom nie.

Dani z obratu nepodliehali investície a vyvážaný tovar. Pre výpočet dane sa používali tri druhy sadzieb – rozdielová, percentuálna a pevná.

Vplyvom zmien, ktoré sa začali uskutočňovať v ekonomike v rokoch 1990 a 1991, sa liberalizoval zahraničný obchod. To znamenalo, že zahraničnoobchodnú činnosť mohli okrem špecializovaných podnikov (podnikov zahraničného obchodu) a podnikov zapísaných do podnikového registra (od roku 1992 – obchodného registra) vykonávať aj ostatné subjekty (podnikatelia). Tieto ostatné subjekty však neboli platiteľmi dane z obratu a v tuzemsku museli všetky svoje nákupy robiť za cenu vrátane dane. Keďže dovážaný tovar sa automaticky nezdaňoval daňou z obratu už pri dovoze, bol by takýto subjekt (neplatiteľ dane z obratu) pri nákupe z dovozu neoprávnene zvýhodnený. Na vyriešenie tohto nesúladu sa zaviedla dovozná daň.

Prvé práce na príprave zákona o dani z pridanej hodnoty sa začali ešte v spoločnom štáte, keď sa rozhodlo o prechode k trhovému hospodárstvu. Okrem iného si to vyžiadalo aj zásadnú zmenu daňového systému. Práce na jeho zmene sa začali v roku 1990 spracovaním a prípravou koncepcie reformy daňovej sústavy. Rozhodlo sa, že daňová sústava bude založená na uplatňovaní dane z pridanej hodnoty a že sa zreformuje zdaňovanie obyvateľstva.

Dane a medzinárodné vzťahy

V súvislosti s aktívnejšou zahraničnou podnikateľskou činnosťou nastáva výraznejší pohyb kapitálu, osôb, tovarov a služieb. Efektívnosť vonkajších hospodárskych vzťahov Slovenskej republiky ovplyvňujú mnohé činitele. Medzi dôležité činitele patria aj daňové povinnosti účastníkov zahraničných ekonomických vzťahov, pretože tieto povinnosti majú priamy vplyv na príjmy štátneho rozpočtu.

Osoby, či už fyzické alebo právnické, ktoré sú účastníkmi týchto vzťahov, získavajú príjmy nielen zo štátu, v ktorom trvale bývajú, ale aj z iných štátov, kde sa podieľajú na podnikateľskej činnosti, prípadne získavajú iné zdaniteľné príjmy v týchto štátoch. Príjmy, ktoré takéto osoby získavajú, spôsobujú vznik daňovej povinnosti podľa daňových predpisov jednotlivých štátov, zdaňujú sa podľa predpisov týchto štátov, ale súčasnej aj podľa predpisov štátov, kde tieto osoby napríklad trvale bývajú, alebo kde sa nachádza sídlo organizácie a pod., t. j., kde sú rezidentmi. Z toho vyplýva, že niektoré fyzické a právnické osoby sú povinné odviesť daň z príjmov v dvoch štátoch. Jedenkrát v štáte, v ktorom vystupujú ako daňoví cudzozemci a druhýkrát v štáte, v ktorom sú v pozícii daňového tuzemca.

Zahranično-hospodárske vzťahy a medzinárodná hospodárska spolupráca môžu tak spôsobiť medzinárodné dvojité zdanenie, a tým nepriaznivo pôsobiť na efektívnosť podnikateľských aktivít.

Opatrenia na odstránenie dvojakého zdanenia:

  • vnútroštátne opatrenia
  • medzištátne opatrenia.

Obsahom vnútroštátnych opatrení je právna úprava zdaňovania národných príjmov prostredníctvom samotného zákona o dani z príjmov

Obsahom medzištátnych opatrení je uzatváranie medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Týmito zmluvami sa štáty vzdávajú práva na vybratie dane z príjmov podľa vnútroštátneho daňového zákona. Treba si uvedomiť, že nenahrádzajú vnútroštátne daňové predpisy, len ich dopĺňajú.

Ale pozor! Slovenská republika nemá uzatvorenú zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia s každým štátom. To znamená, že ak má daňovník zahraničné príjmy zo štátu, s ktorým Slovensko neuzatvorilo zmluvu, riadi sa pri zdaňovaní príjmov len vnútroštátnym daňovým zákonom, ktorý mu možno neumožní vyhnúť sa dvojitému zdaneniu.

V medzinárodných zmluvách sa používajú dve základné metódy na zamedzenie dvojitého zdanenia:

  1. metóda vyňatia – príjem, ktorý pochádza z cudziny, sa vylúči zo zdanenia, to znamená, že sa pri vymeriavaní dane neprihliada na tento príjem.
  2. metóda zápočtu – príjem pochádzajúci z cudziny, ktorý sa už zdanil v inom štáte, sa zahrnie do základu dane. Z takého základu sa vymeria daň a od vymeranej dane sa odpočíta daň zaplatená v cudzine. Daň, ktorá sa odpočíta od celkovej dane, nemôže však byť vyššia než pomerná časť dane, ktorá pripadá na príjem zdanený v cudzine.

Zásadný rozdiel medzi nimi je v tom, že metóda zápočtu sa uplatňuje na daň a metóda vyňatia na príjem.

Príklad na metódu jednoduchého zápočtu:

Predpokladajme, že daňovník má základ dane 30 000,- €, z toho príjem zo zahraničia bol 23 000,- €. V zahraničí zaplatil daň v sume 4 830,- €, na Slovensku zaplatil preddavok na daň 1 300,- €.

Základ dane z celosvetových príjmov…………30 000,-

nezdaniteľná časť na daňovníka…………….. 3 435,-

(suma je len orientačná, pretože v priebehu tohto roka sa táto čiastka bude meniť)

upravený základ dane………………………26 565,-

daň z celosvetových príjmov 19% z 26 565,-….. 5 047,-

% na uznanie dane zaplatenej v zahraničí na zápočet:

23000:30000/100=76,67%

daň zaplatená v zahraničí………………….4 830,-

daň uznaná na zápočet 76,67% z 5047,-……….3 869,-

daň z príjmov po zápočte 5047-3869………….1 178,-

preddavok na daň………………………….1 300,-

preplatok na dani…………………………..122,-

Porovnanie daňových sústav

Toto porovnanie sa týka Slovenska a Španielska

Daň z príjmov fyzickej osoby

Táto daň patrí medzi priame dane. Vybrané peňažné prostriedky putujú v oboch krajinách do štátneho rozpočtu, pričom v Španielsku ide časť príjmov aj do miestnych rozpočtov. Podľa legislatív obe krajiny rozpoznávajú daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou a daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou (tzv. rezidentov a nerezidentov).

Základ dane v oboch krajinách predstavuje rozdiel medzi príjmami daňovníka a povinnými odvodmi do poisťovní. Tieto odvody znižujú základ dane daňovníka.

Na Slovensku sú tieto odvody vo výške 13,4% a sú používané pre potreby dôchodkového, zdravotného, invalidného, nemocenského poistenia a poistenie pre prípad nezamestnanosti.

V Španielsku povinné odvody predstavujú iba 6,35% z príjmu daňovníka, tým sa základ dane španielskeho daňovníka, v porovnaní so slovenským, stáva oveľa vyšším. Príspevky sú použité pre poistenie všeobecných rizík, poistenie pre prípad nezamestnanosti a pre odborné vzdelávania a školenia.

Položky znižujúce základ dane:

Slovensko:

  • nezdaniteľná časť základu dane na daňovníka
  • nezdaniteľná časť základu dane na manžela/manželku
  • príspevky na doplnkové a dôchodkové poistenie
  • účelové sporenie a poistné na životné poistenie
  • daňová strata
  • daňové odpisy

Španielsko:

  • nezdaniteľná časť základu dane na daňovníka
  • nezdaniteľná časť základu dane na vyživované osoby
  • nezdaniteľná časť základu dane za invalidného dôchodcu
  • daňová strata
  • daňové odpisy.

Položky znižujúce daňovú povinnosť:

Slovensko:

  • daňový bonus na dieťa

Španielsko:

  • obstaranie a rekonštrukcia nehnuteľnosti, ktorú daňovník obýva
  • poskytnuté dary

Ďalším veľkým rozdielom medzi daňami z príjmov fyzických osôb sú daňové sadzby. Španielsko je rozdelené na 17 autonómnych oblastí, ktoré majú právo daňové sadzby upravovať podľa miestnych podmienok. Nesmú však zvyšovať daňové bremeno daňovníka. Sadzby sú rozdelené na dve časti.

Prvá časť je určená centrálnou vládou a príjmy putujú do centrálneho štátneho rozpočtu. Tieto sadzby autonómne oblasti ovplyvňovať nemôžu.

Druhá časť sadzieb je určená jednotlivými autonómnymi oblasťami, pričom je vládou stanovené maximálne daňové bremeno. Získané príjmy sú použité pre potreby jednotlivých regiónov v Španielsku.

V Slovenskej republike sa po daňovej reforme z roku 2003 používa pre zdaňovanie príjmov fyzických osôb rovnaká 19% daň. To znamená, že daňová sadzba nenarastá s rastúcim príjmom daňovníka. Rovnaká daň bola zavedená po nástupe novej vlády, ktorá chcela zaviesť do daňového systému väčší sociálny charakter.

Pre Španielsko je príznačné progresívne zdaňovanie príjmov. Čím má daňovník vyšší základ dane, tým väčším percentom daňovej sadzby je jeho príjem zaťažený. Táto progresívnosť je zavedená nielen pri celoštátnych daňových sadzbách, ale aj pri regionálnych.

Miestne dane

Sústava majetkových daní sa Slovensku bola do roku 2003 podobná sústave majetkových daní vyberaných v Španielsku. Po daňovej reforme bolo na Slovensku mnoho majetkových daní zrušených, alebo novelizovaných. Do roku 2003 sa na Slovensku vyberala aj daň z dedičstva, darovania a prevodu a prechodu nehnuteľností.

Daň z bohatstva je špecifikom pre Španielsko.

Spoločné miestne dane so Španielskom máme iba daň z nehnuteľností a daň z motorových vozidiel.

Spotrebné dane

Spotrebné dane oboch krajín zdaňujú rovnaké komodity, ich výrobu, vývoz a dovoz z iného štátu. Slovensko aj Španielsko uvalili spotrebné dane na alkohol, tabakové výrobky, palivá a mazivá a iné ropné produkty. Odlišnosť spočíva v sadzbách daní a v ich spôsobe výberu.

Daň z pridanej hodnoty

Slovensko aj Španielsko uvaľujú daň z pridanej hodnoty na každú osobu, ktorá vykonáva akúkoľvek ekonomickú činnosť, taktiež na dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu a dovoz tovaru do tuzemska. Obe krajiny však majú odlišný prístup k jednotlivým zdaňovaným tovarom a službám.

V podmienkach slovenskej legislatívy sa rozdeľujú tovary a služby do dvoch skupín. Pre prvú skupinu platí 19% sadzba dane z pridanej hodnoty. Druhá skupina tovarov a služieb má 10%, zníženú sadzbu, ktorá platí len pre vybraný tovar.

Španielska daňová sústava rozdeľuje zdaňované tovary do troch skupín podľa dôležitosti pre obyvateľstvo. Základné potraviny, knihy, noviny, atď. sú zdaňované najnižšou 4% sadzbou dane. Zníženou 7% sadzbou sú zdaňované alkoholické nápoje, krmivá pre zvieratá, osobná doprava, atď. Pre väčšinu tovarov a služieb sa používa základná 19% sadzba danie z pridanej hodnoty.

Daňové priznanie

Daňové priznanie je jeden z dôvodov, pre ktoré si musíme viesť účtovníctvo, v prípade že podnikáme. Pracujeme tak pre vládu, aby ste jej mohli dokladovať svoje príjmy. To všetko sa robí preto, aby nás vláda následne mohla zdaniť.

Väčšina ľudí dnes žije z takzvanej závislej činnosti. Znamená to, že sa zamestnajú, nájdu si prácu. Zamestnávateľ ich za to platí. On sa aj stará o to, aby daňové priznanie odovzdal za vás. Vďaka tomu, že veľká časť daní za zamestnancov je hradená zamestnávateľom, mnoho ľudí ani nevie, aká veľká časť ich príjmu ide do štátneho rozpočtu ako dane. Aktivisti neraz žartovne rozdelia rok na dve časti. Prvá časť – to pracujete pre štát. Niekedy začiatkom leta (v júni, 6. mesiac) začína podľa nich obdobie, kedy už nepracujete na dane, ale pracujete na seba. To je, samozrejme, tvrdý nezmysel. Dane totiž nekončia tým, že vám štát ukradne polovicu príjmu. Daňové priznanie takisto uberá z vašich peňazí len časť.

Tú časť, ktorá vám zostane totiž nejakým spôsobom miniete. Keďže všetko je zdanené, nekupujete si tovar bez dane. Každý podnikateľ, firma či živnostník čo predáva tovar, alebo služby musí podávať daňové priznanie a platiť dane. Ak si kúpite chlieb za svoje jedno euro, veľmi rýchlo zistíte, že zhruba 20% z ceny je daň zvaná DPH. Ďalších zhruba 20% z ceny je „bežná“ daň, ktorú musí platiť každý subjekt a o to si navyšuje ceny. Keby nebolo tejto dane, tovar by mohol byť lacnejší. Z eura nám zostalo 60 centov „bez dane“. Lenže čo sa skrýva v tejto „čistej cene“? Výroba, prevoz, energie u výrobcu a predajcu a mnoho iných činností + zisk výrobcov.

Aj zamestnanci, ktorí vyrábajú chlieb platia dane. O výšku dane je teda navýšená cena ich práce. Benzín či nafta sú tiež zdanené, navyše oveľa vyššou daňou. Ak by sme započítali aj tieto nepriame formy zdanenia, rýchlo by sme získali úplne iné čísla. Z chleba, ktorý si za svoje euro kúpite ide väčšia polovica tak či onak formou daňových priznaní štátu. Podobne je to aj s inými vecami, za ktoré platíte.

A tak ak ste zarobili 2 eurá, o jedno vás štát oberie na základe daňového priznania. Druhé euro vám na chvíľu ponechá, ale keďže kupujete zdanené výrobky, kupujete vlastne výrobky daňou predražené na viac, než dvojnásobok. Z tohto pohľadu je deň daňovej slobody značne v nedohľadne. Ostatne nečudo že je zakázané búriť sa proti daniam.

Kto podáva daňové priznanie?

Ak by sme citovali zákon, tak daňové priznanie podáva každý, koho príjmy v zdaňovacom období presiahnu 50 % sumy zodpovedajúcej 19,2-násobku sumy životného minima. To z preklade do zrozumiteľnejšej reči znamená, že ak máte za rok príjmy okolo 2000 eur, musíte si podávať daňové priznanie, ak si viete sami zarobiť. Samozrejme, aby to bolo neprehľadné, je tu kopa výnimiek vďaka ktorým si daňové priznanie musíte podávať aj keby váš príjem bol naozaj malý.

Daňové priznanie musíte podať najneskôr 3 mesiace po období za ktoré ho podávate.

Daňové priznanie na poslednú chvíľu?

Veľa živnostníkov a podnikateľov podáva daňové priznanie na poslednú chvíľu. Podľa zákona je nutné podať daňové priznanie najneskôr 3 mesiace po zdaňovacom období. Vďaka tomu má účtovník dosť času na to spracovať všetky potrebné doklady a pripraviť daňové priznanie.

  • Ak by ste koncom marca šli okolo daňového úradu, videli by ste často aj dlhé rady tých, ktorí podávajú daňové priznanie na poslednú chvíľu.
  • Keby ste sa spýtali účtovníkov, ktoré obdobie pre nich je najťažšie, tak je to práve obdobie, kedy sa odovzdáva daňové priznanie. Alebo keď sa odovzdáva / uzatvára čokoľvek.

Veľa ľudí má v povahe odkladať povinnosti na neskôr. Daňové priznanie je úloha, na ktorú sa neteší asi nikto a tak si vždy nájdeme milión výhovoriek a užitočnejších činností. Čokoľvek je príjemnejšie, ako zhromaždiť daňové doklady, spracovať ich (aspoň nahádzaním do škatule) a odovzdať účtovníkovi.

Aj keď daňové priznanie sa dnes už dá podávať elektronicky, stále zostáva potreba pripraviť ho. Napriek tomu, že za nepodanie priznania v termíne sú vysoké pokuty, nechávame si ho mnohí na poslednú chvíľu. Aj za cenu rizika, že sa môže niečo stať. Je to asi ľudské. Už v mladosti máme často sklon nechávať si veci na poslednú chvíľu. Domácu úlohu na ktorú majú študenti mesiac času mnohí začnú robiť až večer pred jej odovzdaním. Potom to znamená celú noc bdieť a riskovať, že kvôli malej chybe to nestihneme.

Ak máte takúto vlastnosť v povahe, asi aj vy podáte svoje daňové priznanie na poslednú chvíľu.

Komentáre k článku: Dane

  1. minusdvanast 30. januára 2010

    tak akosi mi tu chybaju udaje o poisteni – zdravotnom , socialnom, invalidnom, bezpracovnom…

    ked som zacianala ako 20 rocna, platil zamestnavatel 25% do vsetkych fondov – teda jedneho statneho socialistickeho z mesačných miezd v sumách 1200,- slovom tisícdvesto slovenských korún

    dnes je odvodove zatazenie zamestnavatela 38% do fondov z hrubej mzdy, síce limitovanej

    je tu namieste otazka – komu vyhovuje kriza ? ZAMESTNAVATELOM

    Zamestnavatel – rozumej vsetky institucie

    prosim vymenovat prijmy, z ktorých sa odvody do poistovni neplatia!

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: