Zdroje informácií na štúdium

Štúdium popri zamestnaní nemusí znamenať nutne len oficiálne školenia, semináre či tréningy niektorej oficiálnej ustanovizne. Aj keď systematické štúdium je vynikajúce, dá sa nahradiť, alebo doplniť vlastnou aktivitou.

Ak o štúdium máte záujem, spravidla dokážete nájsť spôsob, ako sa k informáciám dostať. Naopak, ak sa vám do štúdia veľmi nechce, ľahko si nájdete tisíc dôvodov, prečo sa to nedá, prečo to nejde. Je isté, že ak chcete, dostanete sa k informáciám. Tie vás zas posunú k ľuďom a tí vám odhalia nové informácie. A takto môžete postupovať.

Najlepšie je štúdium začať čítaním kníh z odboru o ktorý máte záujem. Aj keď by kniha bola staršia, spravidla sa v nej dostanete k materiálu, ktorý je systematicky spracovaný a dá vám dostatočný základ na to, aby ste sa vedeli ďalej smerovať v hľadaní zdrojov na štúdium.

Veľmi výhodné je sledovanie odborných časopisov. Tu však už treba myslieť na to, že štúdium bude mierne „rušené“ témami, ktoré možno nie sú tak dôležité, ako by sa zdalo. Ak ide o časopis, často v ňom nájdete články od menej kvalitných autorov, alebo články, ktoré vznikli na základe objednávky (reklama). To môže prinášať nepríjemné dôsledky – časť informácií nie je až tak aktuálna, ako sa tvária.

Každopádne odborné časopisy sa sledovať „patrí“ – minimálne nato, aby ste vedeli, čo minimálne musíte ovládať. Ak niečo vychádza v časopisoch, vedia to všetci. Ak chcete pôsobiť ako veci znalý profesionál, toto penzum informácií musíte ovládať. Aj keby vám inak neboli nanič.

Ďalším zdrojom informácií na štúdium môžu byť internetové diskusné skupiny a fóra. Je ich veľmi veľa a asi potrvá, kým nájdete tú pravú. Na internete však informácie nedostanete naservírované na striebornom podnose. Naopak. Budú poskrývané v spleti iných dát, balastu, somarín a stokrát znova a znova položených otázok.

Na internetových fórach sa teda musíte zorientovať. Oplatí sa ak ich sledujete cez filtre. E-mailové konferencie sú na to ideálne. Už po prečítaní niekoľkých príspevkov od autora sa dá usúdiť, či je to táraj, alebo múdry človek. Odporúčam: nastavte si filtre. Ľudia, ktorí veľa píšu a nič nepovedia nech sa vám pred očami v e-mailovom programe pekne skryjú. (Stačí ich správy dať označiť ako prečítané). Naopak sledujte správy ľudí, ktorí sú múdri. Často stačí sledovať len ich odpovede aby ste dosiahli všetko. Múdri autori spravidla odpovedajú stručne, logicky a k veci. Z hodinového čítania pár majlov sa čoskoro stane pár sekundová záležitosť. Prejdete si akurát, čo riešia, o čom píšu mienkotvorní prispievatelia. Nebýva ich veľa. 20% príspevkov sa zvyčajne oplatí vidieť jedným okom a z nich 20% obidvoma. Ale tie potom stoja za to.

V konferenciách sa totiž nachádzajú často špičkoví odborníci. Konzultujú, pomáhajú aj iným, pretože ich samých to posúva ďalej. Dobrým nápadom je napodobniť ich. Píšte na internetové fóra, zúčastnite sa diskusií. Pomôžte a aj vám pomôžu.

Nezabudnite, že štúdium je niečo čo si môžete kúpiť. Áno, kúpiť. Knihy, venovanie času sledovaniu noviniek, to všetko je čas a peniaze. To je vaša investícia do seba samého. Investujte. Je to možno jediná investícia, ktorá vám vynesie bez ohľadu na to, či bude kríza alebo nie.

Príbeh: vzdelanie začalo posmechom

Ako ma k vzdelávaniu motivovala netaktná pani docentka

Patrím medzi tých ľudí, ktorí sa neučia napríklad esperanto len preto, aby ho ovládali. Alebo sa neučím naspamäť lekársku terminológiu, alebo neštudujem jadrovú fyziku, nakoľko v tých odvetviach nepracujem. Učím sa skrátka to, čo mám potrebu sa učiť a čo môžem vo svojej profesii nejako využiť. Teda, poväčšine som takto fungovala, učila som sa len to, čo patrilo k mojej práci, alebo čo som k niečomu nevyhnutne potrebovala.

Jedného dňa ma firma vyslala na niekoľkomesačný kurz, ktorý sa mal končiť certifikátom lektora vo vzdelávaní. Na kurz so nastupovala s očakávaním, že sa niečo dozviem, čo sa mi bude v práci neskôr hodiť a môžem to vo firme použiť. Zostala som trochu zarazená, keď som si všimla menovky na stole v učebni a pri 16tich menách bol vysokoškolský titul, len pri sedemnástom – mojom, nebol.

Samozrejme, nemal byť ani aký, veď som žiadny ani nemala, ale bolo to do očí bijúce. Povedala som si: no a čo, snáď som si toho všimla len ja a robím si zbytočné komplexy už vopred. Môj úžas nastal však vo chvíli, keď nás začala pani docentka, ktorá kurz viedla vítať a hneď v úvode povedala vetu, pri ktorej sa všetci na mňa otočili. Povedala totiž niečo v tom zmysle, že „veď všetci tu máme vysokoškolské diplomy.. teda, skoro všetci“.

Nechcite vedieť, ako som sa cítila v tej chvíli, najradšej by som bola zdupkala. Samozrejme, pani docentka si za túto poznámku moje sympatie nezískala, získala si ich však celá skupinka „spoluúčastníkov kurzu“, ktorí sa ku mne nielenže správali, že im je jedno, či titul mám, alebo nie, ale naviac mi fandili akoby práve proti pani docentke, pretože počas kurzu som si z jej úst ešte podobných posmešných poznámok užila viac, ak som niečomu nerozumela. Preto som si doma vyhľadala v slovníku cudzích slov všetky výrazy, ktorým som v skriptách nerozumela a nadrvila som sa ich, aj s ich významom. Celkovo, poznámky pani docentky ma vybičovávali k tomu, aby som sa učila nielen to, čo sme na skúšky potrebovali, ale aj oveľa viac. Nakoniec som kurz ukončila ako jedna z najlepších – určite aj preto, že som jej chcela niečo dokázať.

Po ukončení kurzu za mnou pani docentka prišla a pýtala sa ma, či nemám záujem na ich vysokej škole študovať. Povedala som, že nie, neuvažujem nad tým. Vtedy som o tom skutočne ešte neuvažovala. Ale keď som sa na štúdium na VŠ asi o rok neskôr prihlásila, vybrala som si schválne inú školu. Takú, na ktorej čele nestála spomínaná pani docentka, nakoľko som už mala sebavedomia aj skúseností vo svojom odbore viac a nemala som už záujem niekomu dokazovať, že sa vyrovnám ostatným. Jednoducho som mala prvýkrát v živote chuť učiť sa niečo, čo síce nevyhnutne k svojej práci nepotrebujem, ale čo sa chcem naučiť len tak, pre seba. Alebo pre budúcnosť.

Napísala Mortysha