Zamestnávateľ verzus zamestnanec

Čo by robil zamestnávateľ bez svojich zamestnancov? A kde by boli zamestnanci bez svojho zamestnávateľa? Dva odlišné svety, ktoré sú na sebe závislé, nemôžu existovať jeden bez druhého, ale pritom majú problém vzájomne vyjsť.

Zamestnávateľ potrebuje svojich zamestnancov. Bez nich nedokáže vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, nie je schopný plniť záväzky, uspokojovať dopyt, nemá si ako získať spokojných zákazníkov. Ako bez nich vyrobí päťmetrovú železnú konštrukciu? Ako vystavia obchodné centrum, uvarí tisíce obedov, ušije kamión oblekov, či dennodenne naplní článkami svoje noviny?

Zamestnanec potrebuje svojho zamestnávateľa. Ako uživí rodinu, keď bude nezamestnaný? Ako zaplatí byt, deťom školu, splátku za nový televízor, kde vezme peniaze na auto, dovolenku, či romantickú večeru s kinom? Bez práce nič nezrobí, bude trieť núdzu, bezmocne sa potácať na sociálnych dávkach.

Mohlo by sa zdať, že zamestnávatelia i zamestnanci budú ťahať za rovnaký povraz. Budú sa vzájomne podopierať, ruka v ruke sa hrnúť k úspechu a peniazom. Avšak opak je pravdou. Nesprávajú sa ako spojenci, lež ako nepriatelia!

Zamestnanci sa sťažujú na nízke platy, nadávajú na zlé pracovné podmienky, protestujú proti nadčasom, odmietajú robiť nočné, chcú dvojnásobné prémie a „trinásty“ plat. Cítia sa byť ukrivdení, utláčaní, využívaní, nespravodlivo hodnotení za svoju prácu.

Zamestnávatelia škrípu zubami nad výkonnosťou svojich zamestnancov. Zdajú sa im leniví, nedisciplinovaní, nevďační, nevidiaci si ďalej než po nos. Stále ich musia kontrolovať, nič poriadne nespravia ak nad nimi niekto nestojí, v jednom kuse len hľadajú cestičky ako dostávať peniaze za nič a stále chcú len viac a viac.

Celé toto napätie vyviera z neschopnosti vzájomne sa pochopiť. Zamestnanci nevedia alebo nechcú porozumieť problémom zamestnávateľa, a ten naopak, nemôže alebo sa nechce zaoberať starosťami svojich zamestnancov.

Zamestnancov nezaujímajú problémy firmy. Sú im ukradnuté nedostupné pohľadávky, nízka pridaná hodnota, režijné náklady, vysoké dane, reklamácie, tvrdý boj o každú zákazku. Zamestnávateľ je pre nich namyslený horenos, ktorý nič nerobí, len sa preváža za „ich peniaze“ na drahom aute a pije kávičku vo svojej krásnej kancelárii. To, že celé dni zháňa zákazky, jedná s klientmi, manažuje chod firmy, rieši množstvo problémov a často pracuje i štrnásť hodín denne za cenu vlastného zdravia, to už, žiaľ, nevidia.

Zamestnávatelia zase prijímajú zamestnancov sťa „nutné zlo“. Nevidia ľudí, ale čísla. Peniaze, ktoré ich zamestnanci stoja. Ak ušetria na mzdách, zostane viac pre firmu a im na výplatu, tak prečo by mali zvýšiť prémie? Predsa ich cieľom je maximalizovať zisky a nie „robiť charitu“. To, že zamestnanec má problém zo mzdy vyžiť, že by si za svoju prácu zaslúžil viac, ich netrápi. Veď predsa neplatí až tak zle a vôbec, môžu byť radi, že majú prácu!

Každý myslí len na seba a nechce vidieť nikoho a nič iné. Človek je tvor sebecký, v súčasnej dobe, zdá sa, dvojnásobne. Každý zamestnávateľ by si však mal uvedomiť, že bez zamestnancov niet firmy a nespokojnosť sa odráža na kvalite práce. Zamestnanci by mali mať jasno, že zamestnanie ich živí a ak zamestnávateľ skrachuje, spolu s ním padnú i oni.

Napísala MonYenn