Príbeh: vzdelanie začalo posmechom

Ako ma k vzdelávaniu motivovala netaktná pani docentka

Patrím medzi tých ľudí, ktorí sa neučia napríklad esperanto len preto, aby ho ovládali. Alebo sa neučím naspamäť lekársku terminológiu, alebo neštudujem jadrovú fyziku, nakoľko v tých odvetviach nepracujem. Učím sa skrátka to, čo mám potrebu sa učiť a čo môžem vo svojej profesii nejako využiť. Teda, poväčšine som takto fungovala, učila som sa len to, čo patrilo k mojej práci, alebo čo som k niečomu nevyhnutne potrebovala.

Jedného dňa ma firma vyslala na niekoľkomesačný kurz, ktorý sa mal končiť certifikátom lektora vo vzdelávaní. Na kurz so nastupovala s očakávaním, že sa niečo dozviem, čo sa mi bude v práci neskôr hodiť a môžem to vo firme použiť. Zostala som trochu zarazená, keď som si všimla menovky na stole v učebni a pri 16tich menách bol vysokoškolský titul, len pri sedemnástom – mojom, nebol.

Samozrejme, nemal byť ani aký, veď som žiadny ani nemala, ale bolo to do očí bijúce. Povedala som si: no a čo, snáď som si toho všimla len ja a robím si zbytočné komplexy už vopred. Môj úžas nastal však vo chvíli, keď nás začala pani docentka, ktorá kurz viedla vítať a hneď v úvode povedala vetu, pri ktorej sa všetci na mňa otočili. Povedala totiž niečo v tom zmysle, že „veď všetci tu máme vysokoškolské diplomy.. teda, skoro všetci“.

Nechcite vedieť, ako som sa cítila v tej chvíli, najradšej by som bola zdupkala. Samozrejme, pani docentka si za túto poznámku moje sympatie nezískala, získala si ich však celá skupinka „spoluúčastníkov kurzu“, ktorí sa ku mne nielenže správali, že im je jedno, či titul mám, alebo nie, ale naviac mi fandili akoby práve proti pani docentke, pretože počas kurzu som si z jej úst ešte podobných posmešných poznámok užila viac, ak som niečomu nerozumela. Preto som si doma vyhľadala v slovníku cudzích slov všetky výrazy, ktorým som v skriptách nerozumela a nadrvila som sa ich, aj s ich významom. Celkovo, poznámky pani docentky ma vybičovávali k tomu, aby som sa učila nielen to, čo sme na skúšky potrebovali, ale aj oveľa viac. Nakoniec som kurz ukončila ako jedna z najlepších – určite aj preto, že som jej chcela niečo dokázať.

Po ukončení kurzu za mnou pani docentka prišla a pýtala sa ma, či nemám záujem na ich vysokej škole študovať. Povedala som, že nie, neuvažujem nad tým. Vtedy som o tom skutočne ešte neuvažovala. Ale keď som sa na štúdium na VŠ asi o rok neskôr prihlásila, vybrala som si schválne inú školu. Takú, na ktorej čele nestála spomínaná pani docentka, nakoľko som už mala sebavedomia aj skúseností vo svojom odbore viac a nemala som už záujem niekomu dokazovať, že sa vyrovnám ostatným. Jednoducho som mala prvýkrát v živote chuť učiť sa niečo, čo síce nevyhnutne k svojej práci nepotrebujem, ale čo sa chcem naučiť len tak, pre seba. Alebo pre budúcnosť.

Napísala Mortysha

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Meno alebo prezývka
Email (nezobrazí sa)