Dochádzanie do práce

Ľudia, ktorí dochádzajú denne z dediny do mesta autobusom alebo vlakom, nepokladajú dochádzanie za niečo nezvyčajné, pretože si naň jednoducho zvykli. Svoj čas strávený v meste prispôsobujú spojom a aj počas cesty si už zvykli na svoje rituály a nie je to pre nich nič neobvyklé, alebo niečo, nad čím by sa mali pozastavovať.

Ale ak sa niekto zrazu prisťahuje na dedinu, je preňho dochádzanie do mesta rovnakou novinkou a nezvykom ako napríklad to, že si v obchode musí objednať chlieb alebo pečivo, alebo vytiahnuť ho doma z mrazáku, ak si ho zabudne objednať. Takže prisťahovalec vidí situáciu inak ako domáci obyvatelia.

Keď som aj ja začala denne dochádzať do práce autobusom, vravela som si že je to len dočasné, pretože bez auta sa na dedine aj tak nezaobídem a že teda chvíľku to dochádzanie vydržím. Prvú cestu autobusom som absolvovala s otvorenými očami a natrčenými ušami.

Snažila som sa tipovať a spoznávať ľudí, s ktorými budem dochádzať. Za oknom som pozorovala kraj, po ktorom sme sa viezli a cítila som sa fajn. Vravela som si: ešte, že je jar, aspoň je na čo pozerať, obzerala som si domy, dvory a najmä predzáhradky, naberala som inšpiráciu o kvetoch, úpravách na dvoroch a podobne. Takýchto bolo mojich pár prvých ciest.

Raz si predo mňa sadli dve ženy, celkom sympatické a približne v mojom veku. Nechtiac som si vypočula ich rozhovor, lebo im ani nevadilo, že ich niekto počúva. Najskôr sa bavili o stretávke zo strednej školy (zistila som, že sú to moje rovesníčky). Potom prešli v rozhovore na umelé nechty, na účesy a na to, že jedna z nich schudla a druhá ju za to pochválila. Ešte aj táto téma sa mi páčila.

Až kým som sa nedozvedela, prečo tá žena tak „dobre schudla“. Bola totiž na operácii „zlatej žily“ a pekne nahlas poopisovala, ako sa bála niečo zjesť, lebo ju bolelo to pozašívané..veď viete, čo. To už sa mi teda ako téma rozhovoru v autobuse veru nezdalo, tak som skúsila „vypnúť odposluch“ a pospať si: dokonca sa mi to podarilo, takže cesta pokračovala opäť príjemne.

Takto „vypínať odposluch“ som sa naučila už dávnejšie v práci, keď som si potrebovala v kľude niečo premyslieť vytvoriť a podobne. Nakoľko nie som v nej sama, ťažko sa mi sústreďovalo a tak som sa potrebovala naučiť nepočúvať a nedať sa vyrušiť. Spočiatku som tak vypínala nasilu, neskôr už akosi automaticky. Tak to šlo aj v tom autobuse.

Ak ma nezaujala téma, na ktorú sa bavili tí pred alebo za mnou, vypla som a pospala som si. Ale ak bola téma zaujímavá, neraz mi to zlepšilo deň.

Vozí sa totiž s nami jeden starší pán, ktorý má vynikajúci dar reči a nekonečne veľa zážitkov a príbehov. Časom som sa pristihla, že si sadám tak, aby som počúvala jeho zaujímavé rozprávanie. Má dosť sýty hlas a tak ho počuť aj o dve rady sedadiel ďalej. Napríklad minule, keď sa vodičovi pokazil strojček na snímanie čipových kariet a šofér dobrých 10minút riešil tento problém, ten pán rozprával susedovi na vedľajšom sedadle, že aká je toto doba, čo nás núti mať všetko pretechnizované.

Že kedysi keď sa vodičovi pokazili klieštiky, mohol vziať aj klinec a predierovať lístky a šlo by sa hneď ďalej. Nerozprával to nahnevane, skôr vtipne porovnával ako sa jazdilo kedysi a dnes a ľudia naokolo mu prikyvovali. Rovnako vtipne opisoval zas ďalší raz, ako sa ho deti snažili naučiť písať smsky. To sa na ňom smial skoro celý autobus J. Takže takúto výhodu som si spravila z cestovania autobusom. Okrem toho, že vnímam peknú krajinu naokolo, vnímam aj ľudí a dozvedám sa všeličo nové. Pomaly už vnikám aj do problematiky volieb starostu obce, hoci zatiaľ ako tichý pozorovateľ.

Počúvam ľudí po ceste do a z práce (a to viete, koľko ľudí, toľko názorov, ja si ten svoj budem musieť vytvoriť tiež sama). Ale je zaujímavé počúvať tieto debaty. Časom prichádzam aj na to, že cestovať autobusom je pre mňa výhodnejšie ako cestovať autom a do kúpy auta sa nejdem hrnúť. Jednak, je veľmi neistá doba, čo sa týka zamestnania, ale aj kvôli iným výhodám cestovania autobusom: napríklad: vyhnem sa raňajšiemu stresu, pretože nie som nejaký excelentný šofér a šoférovať hneď ráno, niekedy ešte za tmy by mi zrejme robilo problém.

Cesta je väčšinou pomedzi hory a ja by som stále čakala, kedy mi nejaká srnka či niečo iné vbehne do cesty. Takto je za nás v strehu šofér, na ktorého sa spoliehame a my si sedíme a oddychujeme J. Alebo túto zimu: stále bol buď sneh, poľadovica, dážď so snehom, hmla a podobne..v takom počasí šoférovať? Radšej sedieť niekde pri okne a driemať alebo si rozhovorom, či pozorovaním krajiny navôkol spríjemniť cestu, čo poviete?

Napísala Mortysha

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Meno alebo prezývka
Email (nezobrazí sa)