Svetová hospodárska kríza

Rok 1929 bol rokom, kedy vypukla najväčšia svetová hospodárska kríza v dejinách, ktorá bola odštartovaná 24. októbra 1929 pádom burzy na Wall Street – tzv. „čierny štvrtok“. Medzi často udávané dôvody vzniku krízy patrí silná expanzia ponuky peňazí zo strany centrálnej banky USA, ktoré neboli kryté zlatom počas rokov 1921 – 1929, čo viedlo k inflácii vo výške približne 63 % v priebehu týchto osem rokov.

Touto krízou boli ovplyvnené takmer všetky krajiny

Do Československej republiky dorazila až v roku 1931 a svoj kulminačný bod dosiahla v roku 1933 a až do konca roku 1935 pretrvávala následná hospodárska recesia. Tentoraz boli následky krízy v priemyselnej oblasti na Slovensku miernejšie ako v českých krajinách, ale aj napriek tomu hospodárstvo na Slovensku prežívalo v tomto období svoj najväčší úpadok.

Stavebníctvo zaznamenalo obrovský pokles a s ním súvisiaci priemysel stavebných hmôt, čo malo za následok zruinovanie drevárskeho priemyslu. Vážnejšou však bola agrárna kríza, ktorá sa začínala prejavovať už od roku 1928. Veľmi ťažko boli postihnutí malí roľníci a domkári. Dôsledkom tejto krízy bol stúpajúci trend nezamestnaných z radov poľnohospodárskych robotníkov, ale aj bývalých drobných roľníkov, ktorých hospodárstva boli predmetom exekúcií. Do podobnej situácie sa dostali aj drobní remeselníci, ktorí boli postihnutí krachom svojich živností. Prepúšťanie v tomto období neobišlo ani tzv. „biele goliere“ (čiže štátnych a súkromných zamestnancov v terciárnej sfére). V roku 1930 sa miera nezamestnanosti pohybovala v rozpätí 22 až 25 %. Len malá časť nezamestnaných mala právo na finančnú podporu, preto boli vládne a miestne orgány nútené pristúpiť k núdzovým opatreniam.

Z tohto obdobia pochádzajú poukážky známe ako „žobračenky“, za ktoré sa kupovali potraviny na účet ministerstva. V najťažších chvíľach krízy boli organizované jednorazové akcie rozdávania potravín, šatstva, dreva alebo uhlia. Dlhodobá nezamestnanosť nebola len príčinou materiálneho nedostatku, ale mala na svedomí aj zhoršujúci sa zdravotný stav obyvateľstva, nárast psychických problémov jednotlivcov, šírenie asociálnych javov, narastajúce sklamanie z demokracie a pocity beznádeje, ktoré boli živnou pôdou pre rozširovanie sa radikálnych politických hnutí.

V rokoch 1936 – 1937 v ČSR vystriedala hospodársku depresiu konjunktúra. Priemysel na Slovensku prekročil objem výroby pred nástupom krízy, úroveň zamestnanosti sa taktiež vyšplhala nad predkrízovú úroveň. Hladina nezamestnanosti však klesala iba pozvoľna v dôsledku tlaku silných populačných ročníkov a prechodu pracovných síl z poľnohospodárstva do priemyslu.

Na prelome rokov 1938/1939 sa podstatne zmenili hospodársko-politické podmienky rozvoja Slovenska. Výrazným oklieštením ČSR po „viedenskej arbitráži“ sa hospodárstvo Slovenska dostalo znova do zložitej situácie. Došlo k strate asi pätiny priemyselného potenciálu a približne tretine rozlohy poľnohospodárskej pôdy v najúrodnejších oblastiach. Na oklieštenom území autonómneho Slovenska prudko vzrástol počet nezamestnaných. Podpora bola naďalej vyplácaná na podklade „gentského systému“ avšak okruh osôb s nárokom na ňu bol ešte viac obmedzovaný v dôsledku nedostatku verejných financií. Vtedajšia vláda riešila nezamestnanosť hlavne sprostredkovaním práce v Nemecku a budovaním pracovných táborov s polovojenským režimom.

Obrovské zmeny nastali v roku 1939 po zapojení samostatného slovenského štátu do veľkopriestorovej ekonomiky nacistického Nemecka. Nástup vojnovej hospodárskej konjunktúry umožnil rýchly nárast zamestnanosti. V rokoch 1939 – 1944 odišlo na základe medzištátnych zmlúv za prácou do Nemecka asi 160 tisíc robotníkov. Nové pracovné príležitosti vznikli v obchode, v peňažníctve, v terciárnej sfére budovaním nových orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy, nových inštitúcií, kultúrnych ustanovizní ako aj samostatnej slovenskej armády. K uvoľnenie tisícov pracovných miest došlo núteným odchodom českej inteligencie a deportáciami židovského obyvateľstva. Tieto skutočnosti, ako aj vojnové straty a vyhladenie židovskej komunity zapríčinili, že prestal pôsobiť tlak populačného prírastku obyvateľstva, ba hospodárstvo začalo v niektorých sférach pociťovať nedostatok pracovných síl. Tieto okolnosti mali za následok zavedenie všeobecnej pracovnej povinnosti pre osoby od 18 do 60 rokov. Nezamestnaní, ale neskôr aj zamestnané osoby museli povinne nastúpiť na vopred určené pracovné miesto (umiestenka).

Po oslobodení a skončení vojny v roku 1945 sa Slovensko stalo súčasťou obnoveného Československa.

Vývoj na Slovensku po roku 1945

V období rokov 1945-1948 sa na Slovensko premiestnila časť priemyslu z českého pohraničia. Rozhodujúci význam pre toto dianie mali:

  1. Ideové zázemie, ktoré vytvorila komunistická strana dôsledným presadzovaním industrializácie Slovenska.
  2. Riešenie situácie vzniknutej odsunom veľkej časti nemeckého obyvateľstva z českého pohraničia.

Pri premiestňovaní išlo prevažne o rozširovanie už existujúcich závodov, čím došlo ku koncentrácii priemyselných centier a v menšej miere o založenie nových podnikov na Slovensku. Oblasti ako východné Slovensko, Kysuce, Orava a južné Slovensko ťahali za kratší koniec, keďže neboli pripravené z hľadiska dopravnej a technickej infraštruktúry.

V roku 1948 došlo k zmene politického systému, ktorý poznáme pod názvom „ľudovodemokratické zriadenie“, a ktorý znamenal splynutie politickej a ekonomickej moci v štáte.

V tomto období komunistická strana rozhodovala nielen o najdôležitejších politických, hospodárskych, sociálno-kultúrnych otázkach, ale ovládla aj ekonomiku štátu. Všetky podniky, obchod, banky, poisťovne boli znárodnené (poštátnené), rozdelilo sa vlastníctvo pôdy – bola uskutočňovaná kolektivizácia poľnohospodárstva (združstevňovanie).

Vývoj na Slovensku po roku 1948

Vývoj hospodárstva na Slovensku v období rokov 1948 – 1989

Po februári 1948 dosiahli pozoruhodný rozvoj výrobné i nevýrobné odvetvia národného hospodárstva Slovenska. Došlo k prudkému rastu priemyselnej výroby, počet pracujúcich v priemysle sa štvornásobne zvýšil. Bolo postavených viac ako 300 priemyselných závodov, nastali zmeny v odvetvovej štruktúre a teritoriálnom rozmiestnení.

Začali sa prudko rozvíjať odvetvia – závody priemyselnej prvovýroby „priemyselných polotovarov“, pričom finalizácia výroby a následný predaj prebiehala v iných priemyselných závodoch, v mnohých prípadoch mimo územia Slovenska (obvykle v Čechách). Keďže spracovávali prevažne dovážané suroviny, ich prevádzka bola veľmi ľahko zraniteľná.

Výrazne sa zvýšil význam odvetví ťažkého priemyslu – nadpriemerný rast zaznamenal strojársky, elektrotechnický a kovospracujúci priemysel, chemický a gumárenský priemysel. Rozvíjalo sa baníctvo a s ním súvisiace odvetvia. Z odvetví ľahkého priemyslu bolo nad priemerom len odvetvie skla, keramiky a porcelánu. Relatívne poklesol podiel tých odvetví, ktoré využívali prevažne domáce suroviny a materiály (priemysel stavebných hmôt, papiera a celulózy, drevospracujúci, potravinársky).

Úprimne treba priznať mimoriadny prínos socialistickej industrializácie Slovenska k jeho všeobecnému regionálnemu rozvoju. Industrializácia významne podporila rozvoj jednotlivých miest, zvýšila sa urbanizácia, zvýšila sa životná úroveň obyvateľov.

K negatívam patrila:

  • zlá odvetvová štruktúra priemyslu – energeticky veľmi náročné odvetvia
  • porušenie vzťahu medzi vytvorenými pracovnými príležitosťami a zdrojmi pracovných síl
  • disproporcie aj medzi primárnymi zdrojmi energie a miestami lokalizácie odvetví náročných na energiu
  • vážne narušovanie životného prostredia
  • nedostatky v organizácii a riadení priemyslu

Celé toto obdobie sa nieslo v znamení centralistickej politiky a v znamení plánovania (ročné plány, päťročnice a pod.). Trošku vzrušenia nastalo v roku 1968 v rámci reformného procesu označovanému ako „Pražská jar“, kedy sa začal otvorenie kritizovať pražský centralizmus a nerovnoprávne postavenie Slovenska v ČSR. V ekonomike sa mali zladiť plány s trhom a vytvoriť priestor na súkromné podnikanie. Tento reformný proces bol v auguste 1968 násilne prerušený vpádom vojsk Varšavskej zmluvy.

Keďže bola uzákonená povinnosť pracovať, bol zamestnaný skoro každý občan v aktívnom veku. Existovala prezamestnanosť a výkonnosť ekonomiky a hospodárstva zodpovedala týmto skutočnostiam. V tej dobe boli „dobrovoľne nezamestnaní“ považovaní za asociálne živly a príživníkov, ktorých bolo možné väzobne stíhať.

Z tohto pohľadu mali zamestnanci pomerne silné sociálne istoty. Vedeli, že plat, aj keď nie príliš vysoký, určite dostanú, po čase sa pomerne jednoducho dostanú aj k nejakému finančne prístupnému bývaniu, ktoré bolo aj z hľadiska mesačných platieb ľahko zvládnuteľné. Podniky budovali široké sociálne programy, v rámci ktorých uspokojovali rôzne potreby svojich zamestnancov.

Silný centralizmus, plánovanie, rozhodovanie o bytí, či nebytí každého jednotlivca malo za následok, že mnohí ľudia sa bezmyšlienkovite a pohodlne dali tzv. „vliecť životom“. Prestali byť strojcami svojho osudu a šťastia, skostnateli, prestali byť prístupní akýmkoľvek zmenám, nevládli svojmu životu.

Vývoj na Slovensku po roku 1989

Rok 1989 znamenal pre našu spoločnosť začiatok obrovských zmien – politických, hospodárskych, ekonomických, vlastníckych i spoločenský. Došlo k významnej zmene spoločenského zriadenia, komunistická strana stratila svoju ústavou zaručenú politickú, spoločenskú a ekonomickú moc a tvár spoločnosti sa postupne začala meniť.

Každá zmena však prináša okrem pozitív aj negatíva. Sociálne istoty ľudí boli naraz vážne otrasené a pozvoľna mizli. Mnohí pocítili prvýkrát v živote hrozbu straty zamestnania, alebo reálne zamestnanie stratili. S novovzniknutou situáciou sa museli popasovať a vyrovnávať nielen jednotlivci, ale aj celé spoločenské spektrum a hlavne vláda a štátna správa. Bolo urobených veľmi veľa chýb, niektoré z nedostatočných znalostí a skúseností, ale dosť ich bolo urobených aj úmyselne (zvyčajne bol za tým úplne jasný zámer pre určitý okruh). Obvykle je to tak, že keď sa rúbe les, nepadajú iba triesky. Takéto konanie však malo o to nepriaznivejší dopad na celú spoločnosť.

Ešte počas trvania federácie patrili k veľmi bolestivým a v plnom rozsahu slovenského hospodárstva sa týkajúcim rozhodnutia o rozsiahlom útlme, ba až likvidácii, zbrojného priemyslu, baníctva a s ním súvisiacimi odvetviami. Po roku 1989 bola kľúčovým nástrojom ekonomiky štátu privatizácia.

Vlna tzv. veľkej privatizácie prebehla v rokoch 1991 – 1993, ktorej dominovala kupónová privatizácia. Kupónová privatizácia bola rýchla, mala veľký rozsah, vyriešila problém nedostatku voľného investičného kapitálu. II. vlna privatizácie prebehla v rokoch 1995 – 1998. Vláda zrušila kupónovú privatizáciu a boli realizované priame predaje podnikov, avšak cenovo podhodnotené. Metóda privatizácie z rokov 1995 – 1998 výrazne ovplyvnila štruktúru a výkonnosť priemyslu Slovenska.

Postupne sa likvidovala prezamestnanosť. Slovensko sa muselo začať vyrovnávať s vysokou mierou nezamestnanosti takmer hneď na začiatku svojho transformačného procesu. Hlavnou príčinou prvotných hospodárskych ťažkostí bol rozpad trhov RVHP, kam bola nasmerovaná väčšina slovenskej produkcie. Nepriaznivý dopad zanechala aj koncepčne nepripravená konverzia zbrojárskeho priemyslu.

V neskoršom období ekonomický vývoj a tým aj nezamestnanosť výrazne poznačili zvyšujúca sa zadlženosť a platobná neschopnosť podnikov. Tieto nie vždy vyplývali z technologického zaostávania produkcie, či absentujúceho odbytu, ale z toho, že novo sa sformované manažmenty, vzniknuté z procesov politických privatizácií, neboli schopné zabezpečiť kontinuitu produkcie, ale predovšetkým jej realizácie na trhu. Uskutočnený spôsob privatizácie mal v sebe už navyše zakódovaný fenomén „tzv. tunelovania“ sprivatizovaných podnikov ich novými majiteľmi. Tieto skutočnosti viedli k ďalšiemu prehlbovaniu ekonomických problémov a ich vyústením sa, ako inak, stalo prepúšťanie zamestnancov.

Kríza 2009 a Slovensko

Ak sa finančná kríza Slovenska dotkla, celosvetová hospodárska kríza sa do neho už aj zahryzla. Nie sme síce na tom tak zle, ako mnohé iné krajiny (napr. Island, Maďarsko, Grécko, Španielsko, Lotyšsko, Írsko…), ale dopady hospodárskej krízy už cítime veľmi jasne.

Slovenská ekonomika v štvrtom štvrťroku 2008 spomalila. Tempo rastu HDP kleslo na 2,5 % v porovnaní so 6,6 % v treťom štvrťroku. Napriek tomu sa držíme výkonnosťou ekonomiky na popredných miestach medzi krajinami Európskej únie.

Rast HDP pre prvý polrok 2009 odhaduje Štatistický úrad len na 0,8 %. Infostat je ešte pesimistickejší, ten predpokladá pokles a to -1,3 %.

Odborníci sa zhodujú, že pri zvládaní dopadov hospodárskej krízy nám v nemalej miere pomohlo včasné zavedenie eura. Vďaka novej mene sme získali väčšiu istotu a stabilitu.

Euro nás chráni pred prudkými výkyvmi meny, ktorými trpia krajiny mimo eurozóny (napr. Česká republika, Maďarsko, Poľsko). Na druhej strane nám však euro i „zväzuje ruky“ a ochudobňuje nás o niektoré ekonomické nástroje. Zatiaľ to však vyzerá, že zavedenie eura má viac kladov než záporov.

Na Slovensku klesá inflácia, to znamená, že ceny rastú pomalšie. V medziročnom porovnaní sa znížilo tempo rastu cien z decembrových 3,5 % na 2,7 % v januári. Vo februári sa inflácia opäť znížila a to na 2,4 %.

Aj ostatné krajiny v dôsledku hospodárskej krízy pociťujú protiinflačné tlaky. Inflácia v krajinách eurozóny bola v decembri 1,6 % a v januári už len 1,1 %. Podľa predbežných odhadov vo februári inflácia mierne vzrástla, čo je dobrá správa.

Ak by inflácia klesla do mínusových hodnôt, čiže by nastala deflácia (pokles cien), mohlo by to byť pre ekonomiky postihnutých štátov veľmi znepokojivé. Keď klesajú ceny, ľudia menej nakupujú, pretože čakajú, že ceny budú klesať ešte nižšie. Ľudia šetria, podniky neinvestujú, dopyt klesá a to vedie k ďalšiemu znižovaniu cien. Hrozí tzv. deflačná špirála. Ekonomika sa ponára do recesie. Preto je dôležité bojovať nielen proti inflácii, ale aj deflácii.

Kríza 2009 – stúpa nezamestnanosť

Stúpa počet nezamestnaných. Firmy v dôsledku hospodárskej krízy prichádzajú o objednávky, znižuje sa dopyt po ich produktoch. Najhoršie je na tom automobilový a strojársky priemysel, avšak zasiahnutí sú všetci. Podniky prepúšťajú, nezamestnanosť rastie. Miera evidovanej nezamestnanosti dosiahla v januári 9 %, vo februári 9,7 %. Pre porovnanie, v decembri bola 8,4 %, v novembri 7,8 %. Nezamestnanosť bude naďalej rásť.

Nových pracovných miest je málo. Najviac voľných pracovných miest evidujú v Bratislavskom kraji.

V eurozóne podľa Eurostatu dosiahla nezamestnanosť v januári 8,2 %, pričom najvyššia nezamestnanosť 14,8 % je v Španielsku.

Vláda zavádza opatrenia, ktoré majú pomáhať zmierňovať dopady hospodárskej krízy a na to potrebuje finančné prostriedky. Zároveň sa spomalenie ekonomiky odzrkadlí na príjmoch štátneho rozpočtu. Hrozí vyšší deficit verejných financií.

Zahraničný dopyt sa dramaticky znížil, vyvážame čoraz menej, predovšetkým sa znížil vývoz automobilov. Výkon hospodárstva drží hlavne domáci dopyt.

Dobré časy, zlé časy

Spoločenský a hospodársky vývoj prechádza rôznymi etapami, má svoje úskalia a peripetie. Je to ako život človeka, raz prežívame lepší deň, inokedy sa nám darí menej. Niekedy aj prídeme na to, prečo to tak je, ak to dostatočne rozanalyzujeme a občas ani nemáme chuť sa dozvedieť príčinu.

Tak aj po časoch zlých nastalo určité uvoľnenie a svitlo na lepšie časy , aj čo sa týka zamestnanosti na Slovensku. Vláda poskytovaním rôznych stimulov a prijatím niektorých pozitívnych zmien (napr. rovná daň) prilákala na Slovensko zahraničné investície, postavili sa nové fabriky, vytvorili sa nové pracovné miesta, ekonomika sa rozhýbala a začala sa ukazovať v lepších číslach. Mnohí nezamestnaní sa zamestnali v novootvorených fabrikách, ľudia si začali zvykať cestovať za prácou, v niektorých prípadoch aj sťahovať. Veľká skupina ľudí vycestovala za prácou do zahraničia hneď, len čo nám krajiny EÚ sprístupnili svoje pracovné trhy, keďže zárobok „vonku“ bol niekoľkonásobne vyšší ako na Slovensku. Nezamestnanosť sa postupne znižovala, ba niektoré profesie sa stali doslova nedostatkovým tovarom.

Nedá sa však nespomenúť, že znova došlo ku skutočnostiam, ako aj v predchádzajúcich obdobiach, na ktoré sa určitým spôsobom doplatilo a to jednostranná orientácia hospodárstva na automobilový priemysel. Kým všetko ide tak ako má, automobilky nielen vyrábajú, ale aj majú kde umiestniť a predať svoje produkty, tak je všetko v najlepšom poriadku. Horšie však je, keď niečo začne haprovať.

Od záveru minulého roka sme svedkami toho, že aj Slovensko už začína valcovať celosvetová hospodárska kríza a postupne si vyberá svoje obete. Dnes si ešte nikto netrúfne odhadnúť aké veľké dopady bude mať na našu ekonomiku, koľkých ľudí pripraví znova o prácu a ani ako dlho bude trvať.

Hospodárska kríza a slovenský občan

HDP rastie pomalšie, inflácia sa znižuje, zahraničný dopyt sa vytráca, vývoj štátneho rozpočtu hrozí vyšším deficitom…. To sú údaje, ktoré však radovému občanovi povedia málo. Ako povedal Ján Kraus, vo svojom zábavnom programe: „Já doma HDP nejedu! Nikdo z nás nepřijede domů a neřekne: „Kam jsem si dal HDP?““ Takže, čo trápi nás, obyčajných ľudí?

Najhrozivejšie sa javí rastúca nezamestnanosť.

Firmy, veľké i malé, majú problémy. Či už sú to automobilky alebo strojárske podniky, stavebné firmy či textilný priemysel, výrobcovia, obchodníci, poskytovatelia služieb… Kríza sa, vo väčšej či menšej miere, dotkla všetkých. Dopyt po produktoch klesá, objem objednávok sa zmenšuje, niet pre koho vyrábať. Podniky zavádzajú úsporné opatrenia a k nim patrí aj znižovanie miezd, nútenie zamestnancov do čerpania dovolenky, prepúšťanie.

Po strate zamestnania je šanca opätovne sa zamestnať malá a nájsť si prácu v obdobnom odbore veľmi nepravdepodobná. Nové pracovné miesta pribúdajú len pozvoľne, najviac ich hlási Bratislava. Kamarát sa mi posťažoval: „No čo, šiel by som sa oháňať aj lopatou, len aby som sa zamestnal. Lenže čo, keď ani tam neberú?“ Prehnané? Bodaj by…

Ľudia cítia neistotu. Rozvážnejšie nakupujú, viac šetria. Väčšie investície, ktoré si ešte nedávno naplánovali, teraz radšej odkladajú. Následkom toho sa znižuje dopyt a to predovšetkým po tovaroch dlhodobej spotreby. Snáď najmarkantnejšie je to vidieť na cenách automobilov. Pokles cien nových áut prakticky vyradil z hry trh s ojazdenými vozidlami. K tomu pripočítajme motivačný príspevok na kúpu nového auta, tzv. šrotovné, v maximálnej výške 2000€. Kto si kúpil automobil minulý rok, teraz si trhá vlasy.

Pokles cien je možné sledovať aj na trhu s nehnuteľnosťami. Predovšetkým staré byty strácajú na hodnote. Napriek tomu záujem o ich kúpu klesá. O hypotéky žiadajú ľudia čoraz menej. Okrem strachu o zamestnanie ich brzdia prísnejšie podmienky bánk, ale aj ich vlastné očakávania ďalšieho znižovania cien nehnuteľností.

Hospodárska kríza ovplyvňuje naše životy rôznymi spôsobmi. Niektoré jej dôsledky sa dajú odmerať, vyjadriť číslom, zaviesť do prehľadných tabuliek a grafov. Dá sa o nich diskutovať, analyzovať ich, zisťovať príčiny a vyvodiť závery. Vplyvy krízy však cítime i vo svojom vnútri. Prispôsobujeme jej vlastné myslenie, meníme svoje správanie a zároveň sa učíme, čoho sa vyvarovať – teraz i do budúcnosti. Musíme len dúfať, že kríza nebude hlboká a nepotrvá príliš dlho. Snáď o rok už nebude najčastejším slovným spojením v rozhovoroch veta: „Veď vieš, je kríza.“

Napísala MonYenn

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Meno alebo prezývka
Email (nezobrazí sa)